Poslednou z vĺn vysťahovania bola aj Akcia B (B ako byty), od ktorej v
utorok 17. mája uplynie 70. rokov. Predsedníctvo Ústredného výboru
Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) schválilo 17. mája 1952 prísne
tajný návrh na získanie bytového priestoru v Bratislave.
"Cieľom komunistickej strany bolo zbaviť sa triedneho nepriateľa a
získať byty údajne pre robotníkov a úderníkov. V skutočnosti boli určené
pre elitu strany, v rezortoch – osobitne vnútra, v politických
organizáciách, armáde, denníku Pravda atď.," vysvetlila pre TASR
bývalá vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie SAV Marianna
Oravcová. Tá je autorkou knihy Akcia B, ktorú vydal Ústav pamäti národa v
rokoch 2020 a 2022.
Prvou z vĺn vysťahovania bola tzv. očista Bratislavy, ktorá prebehla od
septembra 1948 do septembra 1949. Určené rodiny dostali od Ústredného
národného výboru výpoveď z bytu a výzvu opustiť Bratislavu. V niektorých
prípadoch ani nestratili svoje zamestnanie, pokiaľ ich oň však
nepripravili prebiehajúce čistky, ktoré vykonávali tzv. Akčné výbory.
Od októbra 1949 do marca 1950 nasledovala akcia T-43, ktorej zámer bol
rovnaký - vyčistenie veľkých miest. Pritom už len vzhľadom na úbytok
obyvateľstva počas vojny a na emigračné vlny sa mal prejaviť prebytok
bytov. V politickej atmosfére zintenzívňovania boja proti vnútornému
nepriateľovi, sa považovalo triedne rozdelenie bytového priestoru za
nevyhovujúce, teda že v bytoch nebývali správni ľudia.
Nové zákonné normy prijaté počas tzv. právnej dvojročnice (1948-1950)
zaviedli aj inštitút štátne nespoľahlivej osoby, ku ktorému sa mohli
viazať ďalšie sankcie – tzv. vyakčňovanie (strata zamestnania),
zaraďovanie do táborov nútených prác, prikázanie pobytu a aj strata
bytu.
Následná Akcia B spočívala v násilnom vysťahovaní obyvateľov Bratislavy a
ďalších väčších slovenských miest na vidiek. Vysťahovaní boli najmä do
koncových obcí na juhu stredoslovenského kraja alebo na Oravu. Súčasťou
bolo aj zaradenie osôb od 15 rokov na nútenú, výlučne ťažkú manuálnu
prácu v kameňolomoch, baniach, cementárňach, tehelniach, na stavbe ciest
v oblasti ich nového bydliska
Rozhodnutie o Akcii B sa síce datuje k 17. máju 1952, spustila sa 15.
júla 1952, kedy Predsedníctvo ÚV KSS schválilo vysťahovanie prvej tzv.
čiastky - 165 rodín. Nasledoval schválený mechanizmus: ŠtB vytipovala
obete počas neohlásených návštev v bytoch a II. odbor pripravil dôkazový
materiál pre návrhy rodín na vysťahovanie pre tajnú Zvláštnu komisiu.
Rozhodnutia o zrušení užívania bytu s adresou prikázaného bydliska však
postihnutí dostávali z II. bytového odboru ÚNV Bratislava. Keďže
odvolanie nemalo odkladný účinok, tak sa v stanovenej dobe (obvykle dva
až päť dní) ocitli na prikázanom neznámom mieste s najnutnejším
zariadením.
Po prvej skupine vysťahovaných opustilo Bratislavu do jesene 1953, kedy
bola Akcia B zastavená, ďalších takmer 700 rodín. Spolu s ďalšími
mestami to bolo 1400 až 1500 rodín. Vysťahovaných čakalo v novom
bydlisku hlboko subštandardné bývanie bez elektriny, kúrenia a vody v
opustených domoch, často v hospodárskych budovách nevhodných na bývanie.
Obeťami boli úradníci, mnohí už predtým zaradení do výroby, bývalí
podnikatelia, majitelia hotelov, kaviarní, živnostníci, manželky mužov
odsúdených za špionáž či velezradu. Medzi ďalšími vysťahovanými boli
ľudia, ktorí sa len vrátili z koncentračných táborov, penzisti a osamelo
žijúci ľudia.
"Každý osud je tragédiou svojho druhu, vysťahovaní stratili strechu
nad hlavou, ale aj svoju profesiu. Vysťahovanie bolo násilný, existenciu
ohrozujúci zásah, vykoľajenie života, ktoré cielilo na ľudskú
dôstojnosť, sebaúctu a zásahom do ich identity, ak nie jej deštrukciou.
Hoci Akciu B v septembri 1953 zastavili, pre vyťahovaných sa nič
nezmenilo. Znamenalo to len zastavenie deportácií, ale nie návrat do
Bratislavy a k svojej práci," zdôraznila pre TASR Marianna Oravcová.